.JPG)
nielen Orešanské hory :)
Tak dnes sa nám deň začal pekne.Počasie vyšlo a už sme aj šlapali dve Lenky,Robko,Mirko+ Alfa,Buddy a Fredy smer hory. Išli sme si pekne po cestičkách, útočili sme na seba posledným snehom a tak...prešli sme až za Majdán a potom v pokročilejšom čase sa rozhodlo,že ideme späť,aby sme sa za svetla vrátili. Tento výletík bol ideálny až kým.... no kým Buddynkova panička nestihla včas zareagovať a Buddy začal stopovať. Samozrejme všetci sme išli smerom za ním,aby sme ho našli, no nepodarilo sa. Čas svetla sa krátil a Buddy stále nič a nič. Keďže som nebola sama,tak rozhodnutie bolo,isť do dediny,kým nebude úplne tma.Myšlienky boli vrátiť sa potom späť za mojim bábom,veď predsa tam to nepozná a nemohla som ho nechať len tak.No ale to len ťažko sa mohli myšlienky stať skutočnými.Buddynkovi sme urobili perfektnú stopu niekam do neznáma,kam sme sa dostali,keď sme nejak nabehli na zlú cestu a šlapali niekam (pravdepodobne smer Doľany). A prišlo to,čo sme nečakali.Už sme si nerobili len srandu,už sme sa naozaj stratili a nevedeli sme vôbec v akej dedine vídeme.Keby sme aspoň v nejakej vyšli,to by bolo dobre :) Dostali sme sa na miesto,kde boli všade naokolo kopce, po rôznych odbočkách sme už celkom stratili orientáciu a v úplnej tme nebol už žiadny záchytný bod.Nastali stresy.Chodili sme a chodili,cesty ako potoky,samá voda,ale to nám už bolo aj jedno.Cesty viedli rôzne,aj sme sa vracali späť. Nielenže stresy zo straty nás ,ale aj beznádej,že ešte niekedy Buddyho nájdem,to ma zabíjalo. Po niekoľkých hodinkách blúdenia bez signálu,náš Mirko zahlásil,že tam už bol a vie smer,kam treba ísť.Tak sme boli aspoň trošku šťastní a šlapali sme ďalšie hodinky. A potom nastala trošku väčšia radosť,keď už bola tabuľka Majdnán- 1 hodina.Blížili sme sa už aj ku signálu a k dedine.Tak sme zase len pekne šlapali,keď sme konečne chytili nejaký ten signál.Informovali sme rodičov,že žijeme, môjho brata sme vyslali pre nás na Majdán,lebo ďalších asi 10km by sa nám už šlapať nechcelo :) A ešte to dôležité,hneď ako som sa dovolala domov,bolo mi oznámené,že Buddy je doma.To bolo to najkrajšie pre mňa.Ešte sme tých pár km prešli do dedinky na zastávku,kde nás brat nabral a spokojne sme už cestovali domov.No zaujímavý deň s HAPPY ENDOM :).Ten kto zažil,vie najlepšie,však? :DAle aspoň máme na čo spomínať.Už teraz sa nám na tom všetkom dobre smeje.Ale vtedy?No hm to bolo.
The best dog for me is my Buddy:) TOGETHER FOREVER
zopár fotečiek tu : chlapci.rajce.idnes.cz/8.3.09_zase_v_lesiku_len_trosku_nadlhsie_heh/